Najväčšia púšť na svete

Najväčšia púšť na svete je tichá a neúprosná, rozprestiera sa v takmer nekonečných rozmeroch a už po tisíce rokov formuje životy ľudí aj zvierat. Keď sa povie výraz najväčšia púšť väčšine napadne Sahara no zaujímavou pravdou je že najrozsiahlejšiu púšťou na Zemi nie je horúca africká duna ale Antarktída. Púšť totiž nie je definovaná iba podľa teploty alebo prítomnosti piesku ale podľa minimálnych zrážok. A práve na ľadovom kontinente spadne menej ako sto milimetrov zrážok ročne čo ho robí suchším ako mnohé polopúšte sveta.

Antarktída ako ľadová púšť

Antarktída zaberá rozlohu približne štrnásť miliónov štvorcových kilometrov. To je viac než Európa aj Austrália dokopy. Je to miesto kde vládne vietor ktorý môže dosahovať silu orkánu a kde sa teplota dokáže prepadnúť hlboko pod mínus osemdesiat stupňov Celzia. Leží tu najchladnejší bod planéty nameraný v roku tisíc deväťsto osemdesiat tri na stanici Vostok kde teplomer ukázal mínus osemdesiat deväť celzia. V takých podmienkach by voda nezostala tekutá ani keby ste ju naliali priamo na oheň.

Hoci je Antarktída pokrytá ľadom v priemere dva tisíc metrov hrubým ide o najväčšiu púšť na svete. Tých niekoľko miest kde občas zaprší alebo sa sneh topí tvorí len nepatrný zlomok celého kontinentu. Existujú tu oblasti nazývané suché doliny kde nepadal dážď ani sneh už milióny rokov. Pôsobia prázdne, kamenné, až mimozemské. NASA ich používa na výskum podmienok na Marse a vedci sa domnievajú že keby mal červený svet svoj kút života bol by podobný práve týmto miestam.

História objavovania ľadovej púšte

Ľudia Antarktídu dlho nepoznali. Starovekí moreplavci ju nazývali Terra Australis čo znamená južná zem a považovali ju za legendu ktorá mala vyvažovať svetadiel Eurázie na severnej polovici planéty. Prvé skutočné výpravy prišli až v devätnástom storočí keď sa začala éra odvážnych polárnikov. Medzi najznámejších patrí Nór Roald Amundsen ktorý v roku deväťsto jedenásť ako prvý stanul na južnom póle. Jeho výprava je známa takmer dokonalým plánovaním. Používali psy, snehové priesady a dokázali prežiť dlhé mesiace v chlade vysoko pod bodom mrazu.

Oproti tomu britská expedícia Roberta Falcona Scotta ktorá dorazila k pólu o mesiac neskôr skončila tragicky. Celý tím zahynul pri návrate a ich príbeh je dodnes pripomienkou toho ako neľútostná vie byť najväčšia púšť sveta. V denníkoch ktoré sa našli v snehu sú posledné slová napísané stuhnutou rukou, akoby samotný ľad zapisoval ich osud. Scottov tím našiel pri dovŕšení cieľa Amundsenovu vlajku a uvedomil si že všetok boj všetko utrpenie aj sny o prvenstve sa rozplynuli rovnako ako dych vo vetre.

Odvtedy prešli stáročia no túžba preskúmať juh sveta neochabla. Ľudia sa sem nevracali len kvôli sláve ale aj kvôli poznaniu. Antarktída sa stala laboratóriom pod šírym nebom kde sa merajú zmeny klímy, skúmajú ľadové jadrá a objavujú tajomstvá skryté hlboko pod povrchom. Každý krok ktorý na ľadovom kontinente človek urobil bol nielen skúškou sily ale aj dôkazom že ľudská zvedavosť je mocnejšia než mráz, samota a strach.

Život v ľadovej pustatine

Môže sa zdať že v takom chlade a suchu štandardný život nemá šancu no Antarktída je napriek svojej drsnosti domovom pre fascinujúce organizmy. Prežiť tu dokáže len ten kto sa dokonale prispôsobil. Každý tvor na tomto kontinente je výsledkom tisícov rokov evolučného výberu a pre mnohé zvieratá je Antarktída jediným vhodným miestom na život.

Najznámejšími obyvateľmi sú tučniaky cisárske ktoré sú symbolom vytrvalosti. Merajú takmer jeden meter, vážia okolo štyridsať kilogramov a vedia odolať teplotám hlboko pod mínus štyridsať stupňov. Tajomstvo ich prežitia spočíva v hustej vrstve tukového tkaniva a peria ktoré funguje ako dokonalý izolačný oblek. Keď samice nakladú vajcia odchádzajú späť k oceánu za potravou a na mužských jedincov padá jedna z najťažších úloh v prírode. Samce držia vajíčko na nohách pod vrstvou kože nazývanej lôžko a celé týždne ho chránia pred mrazom. Vyše dvoch mesiacov takmer nejedia prečkávajú polárnu noc v hustých skupinách kde sa tisíce vtákov tlačia k sebe aby sa vzájomne zohriali. Keď sa na obzore objaví slnko a vajcia sa liahnu samice sa vracajú a striedajú partnerov v starostlivosti o mláďatá.

Pri pobreží žije množstvo tuleňov a rypušov. Tuleň kráľovský je výborný plavec a bez námahy sa potápa do hĺbky vyše tisíc metrov. Srdce mu pri ponore spomalí aby šetrilo kyslík a jeho krv obsahuje mimoriadne veľa hemoglobínu ktorý umožňuje uchovávať zásoby kyslíka. Rypuš sloní zase patrí medzi najväčšie plávajúce cicavce, samce môžu vážiť viac než tri tony. Ich hlasné revy sa počas rozmnožovania nesú pobrežím ako hrom. Zápasy medzi samcami bývajú tvrdé no víťaz získa vládu nad celým háremom samíc.

Pod ľadovým povrchom oceánu sa odohráva ďalší svet. Snežné ryby sú unikátnym príkladom evolúcie. V ich krvi sa nachádza proteín ktorý zabraňuje kryštalizácii takže ani teplota pod bodom mrazu nespôsobí že telesné tekutiny zamrznú. V mrazivých vodách pláva aj kril drobný kôrovec ktorý je základom potravinového reťazca. Bez krilu by nebolo tučniakov, tuleňov ani veľrýb. Tieto malé lesknúce sa tvory žijú v obrovských húfoch ktoré miestami vyzerajú ako živý mrak v pohybe.

Nad celým kontinentom vládne nebo ktoré patrí albatrosom. Rozpätie ich krídel presahuje tri metre a keď zachytia vzdušný prúd dokážu letieť stovky kilometrov bez toho aby jediný raz zalomcovali krídlami. Tieto vtáky preplávajú celý oceán opakovane vracajú sa len kvôli hniezdeniu. More je ich domov riešia si tam obživu a vedia prežiť búrky ktoré by zničili loď.

No hoci sú pobrežné oblasti plné života čím viac sa človek vzďaľuje od mora tým rýchlejšie život mizne. Vnútrozemie Antarktídy je príliš studené a príliš suché, bez zdrojov potravy a prakticky bez možností prežiť. Nenájdete tam ani hmyz ani vtáky ani cicavce. Pôsobí to ako svet po skončení času. Jediné čo tu človek môže počuť je vietor ktorý sa občas mení na tiché hučanie pripomínajúce zvuk pustého vesmíru. Je to oblasť kde aj mikroskopické formy života bojujú o existenciu.

Napriek tomu vedci objavili vo vnútrozemí jeden z najväčších paradoxov Antarktídy. V puklinách ľadu žijú mikróby ktoré prežívajú takmer bez energie. Využívajú stopové množstvá minerálov a prežívajú roky v stave takmer úplného spánku. Keď sa im dostane trochu svetla alebo tepla prebudia sa z nečinnosti a opäť rastú. Ich existencia naznačuje že život môže existovať aj v extrémnych podmienkach na iných planétach.

Tajomstvá a legendy Antarktídy

Antarktída je opradená rôznymi historkami a čím je krajina tichšia a prázdnejšia tým viac priťahuje predstavivosť ľudí. Ľadová krajina ktorá skrýva deväťdesiat percent sladkej vody na Zemi no zároveň ju človek nemôže piť priamo vyvoláva otázky. Čo všetko sa nachádza pod kilometrami ľadu čo sa skrýva v temnote staršej než ľudstvo samotné.

Jedným z najznámejších miest je Oáza Bunger Hills. Keď ju v roku tisíc deväťsto štyridsať sedem objavila americká expedícia, nikto nemohol uveriť vlastným očiam. Na mieste kde by mal byť len ľad a sneh sa rozprestierala skupina jazier obklopených skalami. Voda bola čiastočne voľná, miestami dokonca mierne teplá. Ako keby Antarktída ukrývala hlboko v sebe srdce ktoré ešte úplne nevychladlo. Vedci neskôr potvrdili že v niektorých oblastiach kontinentu pôsobí geotermálne teplo a pod ľadom existujú systémy jazier a riek ktoré nikdy nezamrznú. Bunger Hills sú tak oknom do dávnej geologickej minulosti kedy Antarktída nebola zamrznutou pustatinou ale zeleným kontinentom plným života.

Ďalšie legendy sú temnejšie. Rozpráva sa o tajných základniach ukrytých pod ľadom ktoré mali slúžiť ako experimentálne centrá počas druhých svetových konfliktov. O expedíciách ktoré odplávali k juhu a nikdy sa nevrátili. Existujú príbehy vedcov ktorí tvrdili že videli svetlo vychádzajúce spoza horizontu v oblasti kde už dávno nemalo byť slnko. Sú to skutočnosti alebo len preludy vyčerpaných očí v krajine kde mozog po mesiacoch ticha začne vidieť to čo chce aby existovalo.

Mnohí polaristi spomínajú zvláštny jav ktorý nazývajú Biely šepot. Keď vietor strháva ľadové kryštály po povrchu vytvára zvuk podobný jemnému šepkaniu. Niektorí hovoria že v šume počuli kroky alebo hlas ktorý ich oslovil menom. Vedecké vysvetlenie je jednoduché je to len fyzika zvuku a odraz mikrokryštálov no ľudská duša má rada príbehy. A kde je príbeh tam vzniká tajomstvo.

Snáď najfascinujúcejšie sú teórie o stratenej civilizácii. Niektorí autori veria že Antarktída mohla byť kedysi domovom pokročilého národa ktorý zmizol po veľkej klimatickej katastrofe. Hovoria o mape Piriho Reisa zo šestnásteho storočia na ktorej sa údajne nachádza náčrt južného kontinentu bez ľadového pokrytia. Ak by bola pravá znamenalo by to že niekto poznal kontinent ešte pred zamrznutím. Väčšina odborníkov to považuje za náhodnú podobnosť medzi pobrežím Afriky a príznačnou kresbou no predstava starovekej kultúry pochovanej pod ľadom stále vyvoláva zimomriavky.

Pod povrchom Antarktídy sa nachádzajú aj skutočné vedecké poklady. Napríklad jazero Vostok ktoré leží takmer štyri kilometre pod ľadom je izolované od povrchového sveta približne pätnásť miliónov rokov. V jeho temných vodách žijú mikroorganizmy ktoré sa vyvíjali úplne oddelene od zvyšku planéty. Pre vedcov je to ako otvoriť list z dávnej minulosti. Čítajú z neho ako sa život dokáže prispôsobiť aj tým najextrémnejším podmienkam. Niektorí hovoria že ak sa niekde v slnečnej sústave môže vyskytovať mimozemský život bude vyzerať podobne ako mikroorganizmy z Vostoku.

Realita sa možno neblíži k fantastickým legendám o podzemných mestách či záhadných bytostiach no práve jej tichá skrytá krása robí Antarktídu takou záhadnou. Každý objav prináša ďalšiu otázku a z každej otázky vzniká nový príbeh.

Púšť ktorá chráni budúcnosť

Antarktída nie je iba najväčšia púšť je to aj obrovská zásobáreň sladkej vody viazanej v ľade. Tvorí približne deväťdesiat percent ľadu na Zemi a viac než sedemdesiat percent sladkej vody. Ak by sa celý ľad roztopil hladiny svetových oceánov by stúpli o takmer šesťdesiat metrov. Preto je Antarktída kľúčová pri výskume klimatických zmien. Ľadovce sú ako časové kapsule, v ich vrstvách sa ukrývajú bublinky vzduchu staré desiatky tisíc rokov a tie nám rozprávajú príbeh o tom ako sa Zem menila.

Najväčšia púšť na svete je paradoxne najchladnejším miestom planéty. Je to krajina ticha, vetra a ľadu. Kontinent ktorý dokáže fascinovať každého kto sa oň zaujíma. V jeho bielych pláňach sa ukrývajú príbehy o odvahe, prežití aj katastrofách. Je to miesto kde sa dotýka hraničná línia medzi životom a ničotou a kde človek pochopí aký krehký vie byť svet ktorému hovoríme domov.

Ak by si chcela doplniť aj krátku časť o Sahare o rozdieloch medzi horúcou a ľadovou púšťou alebo sledovať zaujímavé porovnania rozlohy rada doplním pokračovanie.